OBYVATEĽSTVO MENGUSOVIEC, KOLONIZÁCIA SPIŠA

Erb obce Mengusovce Za prvých známych obyvateľov mengusovského chotára môžeme považovať ľud hallštatskej a laténskej kultúry, a to na základe prítomnosti terasovitých stavieb, ktorých znaky a príčiny vzniku popísal historik Janšák. Podľa popradského historika Munnicha sa nad týmito terasami vypínal zrubený hrad. Dnes o ňom niet dôkazov.

Potom tu boli Kelti. Premohli ich germánski Kvádi, ktorí zanechali po sebe len prázdnotu (tabula rasa), ako píše Munnich. V 9. a 10. storočí bolo Podtatransko súčasťou Veľkomoravskej ríše, ale do konca 11. storočia už bolo územie celého Slovenska začlenené do Uhorska.

Život slovanského obyvateľstva Spiša bol do 12. až 13. storočia skôr lovecký, či pastiersky a jeho obyvatelia sa tiež živili primitívnym obrábaním kúskov zeme. Ich obydlia boli napoly zapustené v zemi a pokryté čečinou.

V rokoch 1241-1242 bolo Slovensko spustošené tatárskymi vpádmi. Po odchode Tatárov nariadil uhorský kráľ Belo IV. stavať na vyvýšeninách a iných vhodných miestach kamenné hrady a okolo miest kamenné hradby. Okrem toho kráľ aj šľachta, aby zaľudnili územie, povolali na Slovensko kolonistov, prevažne zo Saska. Priznávali im rozsiahle hospodárske výhody a práva.

Ako riedko bol Spiš vtedy obývaný, dokladajú údaje zachovaného záznamu o sčítaní domov (port) z čias oveľa neskorších (1561-1610). Celý Spiš mohol mať vtedy spolu len niečo vyše 4.000 port, zatiaľ čo v roku 1889 ich už bolo 14.133. Mengusovce mali vtedy 3 domy a v roku 1880 ich už bolo 48. Štatistika Spiša z tých čias ukazuje, že okrem týchto boli aj domy (stavby), ktoré nepodliehali dani (napr. kláštory a domy, ktoré boli kláštorným majetkom). To platí aj pre nasledovné tri domy v Mengusovciach z prvej polovice 13. storočia: kamenný kostol, vedľa neho stojaca fara a cirkevný domček, v ktorom žili strážcovia kostola a fary tzv. kubinovia, farskí sluhovia. Na vŕšku žil panský horár, dráb a pri brode stála tzv."búdka" (možno kedysi colnica na Via magne), ktorá zhorela pri požiari roku 1923.

Podľa toho môžeme oprávnene predpokladať, že mengusovský chotár bol v 16. storočí zaľudnený hustejšie, a nie len uvedenými 3 gazdami.

VLASTNÍCI MENGUSOVIEC

Roku 1222 postavili cisterciáni v Štiavniku kláštor Blahoslavenej Panny Márie. Ľudovo je tento kláštor známy ako štiavnické opátstvo. Ku štianickému kláštornému majetku patrili okrem iných obcí aj Mengusovce. Osudy Mengusoviec boli tak úzko späté s osudmi kláštora. Siedmy opát Ladislav Farkašovský sa roku 1398 stal majiteľom Mengusoviec (obec bola uvedená už pod týmto menom) ako rodinného dedičstva. Po svojej smrti poručil všetko rodinné dedičstvo (teda aj Mengusovce) štiavnickému opátstvu.

Roku 1432 husiti štiavnický kláštor zničili. V rokoch 1532–1538 prechádzajú Mengusovce spolu so Štiavnikom do rúk Laskyovcov, a to ako dar od Ferdinanda Habsburského za ich pomoc uhorskému kráľovi Jánovi Zápoľskému.

V rokoch 1542-1563 obec obsadil kežmarský kapitán Loboczy. Roku 1563 dal Albert Lasky Mengusovce a Primovce do zálohu kežmarskému mešťanostovi Glatzovi za 535 zlatých, o čom sa zachovala listina.

V roku 1582 sa Mengusovce stali majetkom Mariássyovcov z titulu kúpy za 1000 zlatých, a nie z titulu donácie Belu IV. prapredkovi Mariássyovcov - Botizovi roku 1264, ako to doteraz história uvádza.

Súčasťou mariássyovského majetku bola obec až do roku 1907, kedy svoje majetky rozpredali a odsťahovali sa zo svojho kaštieľa v Batizovciach.

KRESŤANSTVO V MENGUSOVCIACH

Mengusovskí prapredkovia boli pohania. S príchodom kresťanstva do Veľkomoravskej ríše prijali aj oni kresťanskú vieru a stali sa kresťanmi. Evanielická kanonická vizitácia z roku 1868 udáva:

"V Mengusovciach, ktoré spolu so Štôlou tvoria jednu dcérocirkev, ak nie v 13-tom, tak istotne v 14-tom storočí založili kresťanskú cirkev. Možnože pod menom Kucagel."

Mengusovce však museli byť kresťanské už začiatkom 13.storočia, lebo ich roku 1209 dostal ako dar od uhorského kráľa Ondreja II. prepošt Adolf so sestrou. Obec potom prešla do rúk štiavnického opátstva. Následne tu v prvej tretine, alebo v druhej štvrtine 13.storočia vznikla sakrálna stavba – dnešný kostol sv. Tomáša. Kostol bol postavený na najvyššom pahorku pri Veľkej ceste (Via magna). Okolo kostola bol 80cm hrubý a asi 2m vysoký múr, ktorým bol kostol obohnaný na spôsob pevnosti. Použitý materiál bol kameň spájaný páleným vápnom. Kedy presne bol kostol postavený, a kto ho postavil sa nepodarilo zistiť. Záznamy o umeleckých pamiatkach Spiša však potvrdzujú, že je to pôvodne ranogotická stavba s románskymi prvkami z druhej tretiny 13.storočia.

Keď teda jeho vznik kladieme do rokov 1245-1250, vyhovuje to historickým skutočnostiam.

Kostol sv. Tomáša bol naposledy renovovaný v rokoch 1970 -1972.

Nič z pôvodného vnútorného zariadenia sa nezachránilo. V sanctuáriu objavené zamurované gotické okno bolo obnovené do pôvodného stavu. Zbúrané boli zvyšky kamenného múru, zrušený bol aj cintorín na južnej a východnej strane kostola. Pôvodný dvojterasový pahorok bol zosvahovaný do jednej úrovne. Pod najvrchnejším náterom stien boli objavené dve maľby a nad hlavným oblúkom rok pravdepodobne poslednej renovácie (1748).

Táto oprava odhalila pôvodný sloh – raná gotika s pôvodným portálom na južnej strane.

V súvislosti s náboženským životom je nevyhnutné spomenúť husitov, ktorí 4.januára 1433 odišli z Čiech na svoju IV. výpravu cez Moravu, Sliezko, Halič, poza Tatry do Spiša. Už 7.mája 1433 vyplienili Spišskú Sobotu a prešli do Hýb. Z udalostí vysvitá, že mengusovský kostolík v ten istý deň prešiel do rúk husitov a slúžil pre ich vieru až do ich odchodu v roku 1460. Je možné, že už predtým sa Mengusovce pridali na stranu husitov, najmä keď padol ich materský štiavnický kláštor, a preto ponechali kostol nepoškodený. Po takmer 30-ročnom pobyte husitov, až do reformácie užívali mengusovskí predkovia kostol sv.Tomáša, ale nie je doložené meno ani jedného farára.

Roku 1518-1519 bolo založené Horno-popradské bratstvo kňazov, v ktorého zápisoch sa spomína Kucagel, lebo nezaplatil na fraternitu. Vznik a rozšírenie fraternity na celý Spiš je potrebné chápať v spojitosti s reformáciou v cirkvi, ktorú začal Luther 31.októbra 1517 a práve v náväznosti na to, v rokoch 1518-1519, vznikla vyššie uvedená fraternita. Už v roku 1550 boli Mengusovce jej členom.

Roku 1582 prešla celá fraternita na Spiši na stranu reformácie. Aj obyvatelia Mengusoviec prijali v polovici 16. storočia reformačné učenie.

Za cisára Leopolda I. začal zvýšený útlak protestantov. Rekatolizácia bola úspešná a v roku 1674 bratstvo kňazov zaniklo. V týchto pohnutých časoch museli protestanti Mengusoviec kostol sv.Tomáša dvakrát opustiť. Roku 1673 nakrátko a v roku 1710 natrvalo.

Roku 1710 prestali byť matkocirkvou a farár Mikuláš Maday sa presťahoval na uprázdnenú batizovskú kňazskú stanicu. Evanielici sa k službám Božím schádzali v súkromnom dome až do roku 1794, kedy si so zvolením pána a župy postavili drevený kostolík. Ten stál na mieste terajšej zvonice.

Roku 1838 bol položený základný kameň terajšieho murovaného evanjelického kostola, ktorý bol posvätený po dvoch rokoch nadšeného budovania v nedeľu po Michalovi roku 1840.

Matkocirkvou sa Mengusovce stali znovu až rokoch 1954 – po 244 rokoch. Prvý farár bol Gedeon Mohr.

Najmladší kresťanský zbor v Mengusovciach je Bratská jednota baptistov. Jej počiatky siahajú do roku 1844, kedy začala svoju misijnú prácu v obci. Modlitebňa zboru bola postavená v rokoch 1942-43.

ŠKOLSTVO A KULTÚRA V OBCI

Prvá škola u nás bola postavená na obecnom pozemku roku 1790 za učiteľa Štefana Pazara a spolu so školským dvorom, bola táto „Hospoda pro učitele dítek", ako znel nápis na vrátach školy, roku 1811 obnovená.

Dlho však nevydržala, a tak roku 1831 bola na tom istom pozemku postavená nová škola z dreva na kamennom podklade. Drevo a 25 zlatých daroval Andrej Mariássy.

Škola pozostávala z jednej malej a tmavej učebne a z obydlia pre učiteľa: komory, pitvora, kuchyne a pivnice.

Patrili k nej aj 2 maštaľne,dreváreň a sypanec.

Už v roku 1882 začínajú zbierky na novú školu. S jej budovaním sa začalo zjari 1888 za farára Andreja Bartala, kurátora Samuela Gallu, kostolníka Andreja Gaya, richtára Andreja Alexaya a učiteľa Jána Daniša.

Niesla nápis "Ev.a.v.ľudová škola". Jej kamenná budova stojí vlastne dodnes, bola však niekoľkokrát prestavaná a opravovaná. Škola bola jednotriedna, vyučovalo sa v nej šesť ročníkov.

Roku 1948 bola v obci zriadená materská škola s 35 žiakmi. Prvá učiteľka MŠ bola Eva Nagyová z Kšel pri Českom Brode.

Každé mesto, či obec sa hrdí svojími významnými rodákmi, alebo ľuďmi, ktorí po určitú dobu v danej lokalite žili a pôsobili. Z našich vzácnych to boli:

Janko Rodoľub Borbis (1832-1912) - rodák z Vrbice pri Liptovskom

sv. Mikuláši. Spočiatku bol mendíkom na Hodžovej fare. Nakoľko bol veľmi nadaný, M.M. Hodža podporoval jeho štúdiá na gymnáziu v Rožnave a lýceu v Kežmarku. V Mengusovciach pôsobil ako učiteľ V R. 1851-1856.

Michal Šoltys – Šoltis, či Šoltés (1802-1862) rodák z Mengusoviec, važecký farár, ktorý prispieval do cirkevných listov a do Slovenských novín vo Viedni pod znakom "spod kriváňa".

V roku 1845-1848 uverejňujú Slovenskje národnje novini jeho "dopisy"

a časopis Orol tatránski článok o slovenskej literatúre. Roku 1852 vychádza v Slovenských pohľadoch ďalší jeho článok „Čo nám Slovákom treba?".

Karol Plicka (1894 – 1987) – profesor a národný umelec, fotograf, ktorý začal objavovať Tatry v rokoch 1924-25 práve z Mengusoviec.

Ľudovít Manco (1905-1968) - rodák zo Závažnej Poruby, nastúpil na tunajšiu kantorsko-učiteľskú stanicu ako učiteľ-začiatočník. Za 41 a pol roka bola aj jeho jediná. Vzdelával a vychovával niekoľko generácií

a za jeho pôsobenia sa v obci rozvíjalo ochotnícke divadlo.

V tradícii divadelníctva pokračoval už v menšej miere učiteľský pár manželov Hrošových, ale po zrušení školy v Mengusovciach divadlo úplne zaniklo.

VÝVOJ DEDINY.

Pôvodná dedina - to boli vlastne usadlosti roztrúsené v chotári. V priebehu vývoja sa poloha obce viackrát menila. Trvalo celé storočia, kým sa kustódi z liptovskej hranice pomaly presúvali ku kostolu na dnešné intravilanty. Na tomto mieste prečkali asi tri storočia, reformáciu,

protireformáciu a všetky povstania a prenasledovania. Dodnes sa miesto povyše pôvodnej dediny volá "Vyše vsi". Začiatkom 18.storočia sa začali presúvať na dnešné územie. Obec viackrát vyhorela, roku 1713 do tla.

Ešte v roku 1720 bolo v obci iba 6 gazdov. Predpokladá sa, že v tom čase vyhorel aj drevený majer na Hliniskách. Podľa konskripcie z roku 1831 Mengusovce už nachádzame presťahované na Pahvorkách, a teda kostol sv. Tomáša bol vtedy poslednou budovou na vyšnom konci dediny. Toto sťahovanie však neprebehlo naraz, ale trvalo plných 200 rokov (1703-1903) - ako o tom svedčili nápisy na trámoch už tu postavených dreveníc. Roku 1900 mali Mengusovce so školou a dvoma kostolmi spolu 54 domov. Z nich bolo len 5 takzvaných muraníc.

V jednom dvore sa tiesnilo aj 5 až 6 gazdov. Obec v prvej tretine 20.storočia zachvátili dva veľké požiare. Najprv horel vyšný koniec a v roku 1921 to bol zasa ohromný požiar, pri ktorom v noci z 20. na 21.mája zhorel celý nižný koniec dediny. Z kroniky sa dozvedáme, že „z mlynárovho chlieva vyšiel a 16 hospodárov úplne zničil". V prvej svetovej vojne zahynulo 7 obyvateľov z našej obce. Ich mená sú na pamätnej tabuli v evanielickom chráme.

Druhá svetová vojna si z našich rodákov vyžiadala len jeden život – Ondreja Šoltysa, otec ktorého bol medzi padlými v prvej svetovej vojne. Ondrej Šoltys sa zapojil do Povstania, bol zranený a odvlečený do koncentračného tábora, kde zahynul.

Po druhej svetovej vojne v r.1946 nastalo povojnové presídľovanie na južné pohraničie. Od nás do Šale-Veče odišlo 7 rodín, spolu 33 osôb.

Po prekonaní povojnovej krízy sa začalo ľuďom dariť lepšie. Dedina sa rozrástla. V roku 1980 mali Mengusovce už 129 domov.

Výpis z publikácie vydanej pri príležitosti osláv: 600 rokov prvej písomnej zmienky o Mengusovciach.

 

Autor: Ing. Pavol Rataj